Ak by sa zajtrajší Národný pochod za život konal v Bratislave, s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa tejto akcie tiež zúčastnil. Preto, lebo sa hlásim k jej hlavnej myšlienke, ktorou je ochrana ľudského života od počatia po smrť. A prišiel by som ju podporiť napriek tomu, že si nemyslím, že by táto ochrana mala byť bezpodmienečná.
Napríklad pokiaľ by bola moja manželka tehotná a ocitla by sa v akútnom ohrození života, v takom prípade by som s umelým prerušením tehotenstva súhlasil. Verím, že pred takúto Sophiinu voľbu nikdy nebudeme postavení. Ale práve kvôli takýmto extrémnym prípadom, ktoré život žiaľbohu občas prináša, nie som za bezpodmienečný zákaz potratov. A rovnako aj v prípade znásilnenia by som toto, bezpochyby ťažké rozhodnutie, nechal na ženu.

Okrem uvedených hraničných situácií sa však jednoznačne za ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť staviam. Povedané slovami bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana: „Všimol som si, že každý, kto je za potraty, sa už narodil.“

Avšak tak, ako škodí zbytočný dogmatizmus, škodí aj zbytočná a pomerne častá absencia úcty voči ľuďom, organizujúcim tento pochod, a ich sympatizantom. Čo povedať na súdy, že ak je človek za ochranu a podporu rodiny založenej manželstvom muža a ženy, že to rovno treba všetkých gejov, lesby či rozvedené ženy pozatvárať? Čo povedať na tvrdenie, že koncept „tradičnej rodiny“ je nekonečný blud? Čo povedať na generalizujúce nálepky a´la „priaznivci pochodu za život si unisono myslia, že buzeranti ničia civilizáciu alebo že homoloby ovládla svet“? Dá sa vôbec nejako rozumne na toto reagovať?

Áno, tak ako sa v týchto dňoch vyjadril pápež František, potrebujeme viac úcty. Všetci ľudia si zaslúžia viac úcty…