S autistom to má človek často ťažké. Bez ohľadu na snahu a pokroky, ktoré robíme. Príklad? V poslednom období do nemoty vysvetľujem Majovi napríklad aj to, že čúrať musí chodiť vždy výlučne na toaletu. Že si nemôže teraz v lete bermudy len tak hocikde na tráve stiahnuť a urobiť malú potrebu pred publikom. Majo ma vtedy vždy pozorne počúva, pritakávajúc: „Rozumiem, tati!“ A hoci na 90% túto našu dohodu dodržiava, stane sa, že urobí aj tak po svojom. Ako toť posledne, keď sme si za samé jednotky na vysvedčení na syr s hranolkami a kečupom vyskočili…

Vlastne, už sme boli na odchode. Povedal som deckám (bola s nami Barča, aj ona je jednotkárka:), že si ešte odskočím. Aj som sa Maja spýtal, či ide so mnou. On že nie, že sa mu nechce. Tak že ma počkajú na tráve pred terasou.

O chvíľku sa vraciam. A vidím Maja so stiahnutými bermudami. Otočeného k terase…
Už – už som naňho chcel zakričať. Keď, prechádzajúc okolo jedného zo stolov, začujem hlasy adresované (asi) hlavou rodiny svojim deťom, na adresu môjho syna:
„Pozri, čo za idiota je tam dolu, ští rovno pred nami!“

Na sekundu som sa zastavil. Tie slová sa mi zabodli priamo do srdca. Necitlivé, drsné slová. Mentálny rozsudok „neomylného sudcu“ nad mojím synom…

Chcel som zareagovať. Mal som zareagovať. Veď predsa, parafrázujúc slová Forrestovej mamky, „pre idiota každý idiot“…
Ale ja som odišiel z tej terasy bez slova. Aby som v aute Majovi trochu vyčistil žalúdok a znovu, po stýkrát mu zopakoval, že to, čo urobil, sa pred očami druhých nerobí…

V ten večer som mal menší pocit zlyhania. Preto, lebo som svojho syna verbálne neobránil pred oným hulvátom. Tak, ako ho bránim vždy, pretože ho neskonale milujem. Správny postoj, aj smerom k mojej vlastnej psychohygiene, mal preto obsahovať okamžitú reakciu na tie hlúpe slová. Mal som sa jasne ozvať necitlivému človeku, ktorý povrchne súdi, hoci nemá šajnu, aký kríž si ten chlapec, ktorého zazrel, nesie.

Nabudúce aj v podobnej situácii zasiahnem na Tvoju obranu, Majko. Tak, ako to u mňa poznáš. Nedám Ťa nikomu…