Tieto slová píšem s pokorou, k tomu však aj s veľkou radosťou a s veľkým očakávaním. Po tom ako nám bol diagnostikovaný autizmus, kedy sme pomaly dostávali rady, aby sme pre Majka hľadali špecializované centrá. Po rokoch opakovaných našich psychických pádov a na ne nadväzujúcich stavaniach sa na (pomyselné psychické) nohy. Po rokoch v dvoch špeciálnych školách (veľká vďaka pedagógom z oboch za odborný a najmä ľudský prístup), ako aj v tzv. normálnych (lebo čo je vôbec v tomto svete normálne?) škôlkach, pričom v šamorínskej rok pred základnou školou bol Majo plne integrovaný. Po rokoch postupujeme, tak ako Majko zvykne hovoriť, „do druhého levelu“. Ešte polčas prázdnin, a začíname pokus o integráciu do bežnej základnej školy!
Zrelo to v nás dlho. A keď hovorím v nás, myslím všetkých nás štyroch v rodine, vrátane syna a aj šesťročnej dcérky Barborky. Už dlho sme počúvali, najmä zo strany starých rodičov z oboch strán, ale aj ľudí ktorí nevedeli nič o autizme u Majka, že „prečo to nevyskúšate? Veď chlapec je normálny. Reaguje ako bežný chalanisko.“
Naše odpovede však boli zamietavé. Majko nereaguje, ani nikdy nereagoval ako bežný chalanisko. Najmä na druhý či tretí pohľad. Prvý dojem v jeho prípade klamal. A my sme nemohli urobiť pokus s integráciou do tzv. normálnej základnej školy skôr len preto, lebo to tak okolie (pri dobrej vôli, najmä zo strany našich starých rodičov) vnímalo. Vedeli sme, že Marek ešte nie je pripravený. Decká dokážu byť kruté k „inakosti“. Nechceli sme nič urýchliť. Od začiatku sme v jeho prípade preto volili radšej cestu postupných krokov. Najskôr integrovaná trieda v škôlke (zameraná na interakciu tzv. zdravých detí a tých s autizmom, kde to stav dovoľoval). Potom bežná trieda v škôlke (úprimne, najmä preto, lebo v Šamoríne špecializovaná škôlka pre autistov neexistovala). K tomu samozrejme naša maximálna starostlivosť, prejavovanie lásky a snaha o maximálne možnú a pre okolie únosnú integráciu (áno, napriek tomuto empatickémo prístupu často sme pritom boli za rodičov s nevychovaným dieťaťom).
Už v začiatkoch sme mali veľké šťastie (to priznávam, a skláňam sa v úcte pred rodičmi tých autistických detí, ktorí sa takisto snažia koľko im sily stačia, ale autizmus zahryznutý do ich dieťatka je v ich prípade taký mocný, že k takým pozitívnym zmenám ako u nás žiaľbohu nedochádza) a Majo naštartoval ako – tak reč a sociálne správanie sa. Aby sme zobudili aj psychomotoriku, rozhodli sme sa pre nultý ročník v základnej škole – ale to bola už základná škola pre deti ako Majko na Žehrianskej v Bratislave. Nuž a potom začala jeho cesta „na Hálkovej“.
Ako sme videli ďalšie, hoc aj malé progresy, chceli sme (v tomto prípade sa nehanbím, že nám bolo a stále je málo:-) stále viac. V zmysle, aby sme Maja ťahali stále vyššie k pomyselnej hranici, ktorá pri jeho zlepšovaní sa v rôznych zručnostiach a sociálnej komunikácii asi existuje. Ako prvé nám napadlo, aby sa venoval činnostiam, ktoré mu posilnia v čase blížiacej sa puberty sebavedomie. A tak sme začali korčuľovať a tancovať (Majo tancuje so zdravou partnerkou). Chalanisko sa chytil. Videl, že môže sedieť nielen pri počítači (verte, že tak ako je problém bežné dieťa oddeľovať od počítača, ešte väčší problém je vysvetľovať to autistovi), ale že mu idú aj iné veci. A tak ako sa v škole postupne naučil písať, čítať, počítať, naučil sa aj krásne korčuľovať či tancovať.
O mesiac máme začiatok spomenutého „druhého“ (alebo „ďalšieho“?) levelu. Priznám sa, hovorím aj za manželku, že sa bojíme. Nevieme, ako zareaguje Majko (jeho úplne prvé reakcie na presun boli, že „mami, ja som špeciál, chcem chodiť do špeciálnej školy). Nevieme, ako zareagujú budúci spolužiaci. Ani učitelia. Ale robíme všetko pre to, aby zareagovali čo najlepšie. Nuž a Barča, tá sa teší, lebo ona v tej istej škole nastupuje do prvého ročníka a vyjadrila sa, že ho bude chrániť:-).
Majko bude chodiť do základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Šamoríne. Pani riaditeľka nám vychádza všemocne v ústrety a mám pocit, že tento ak to môžem nazvať pilotný projekt v šamorínskej škole si osvojila a ona nás pomaly zbavuje strachu a neistôt, ktoré s nami lomcujú. Na druhej strane sme však aktívni aj my s manželkou. Po našej iniciatíve sme ešte začiatkom júla v spolupráci s pani riaditeľkou zorganizovali prednášku o autizme pre celý pedagogický zbor školy. Na konci prázdnin chceme v predstihu hovoriť s Majkovou triednou. Prvý deň školského roka chceme pár slov o ich novom spolužiakovi povedať aj piatakom v „našej“ triede (pôvodne sme chceli zopakovať štvrtý ročník, ale keďže Majko mal v špeciálnej škole samé jednotky, nemôžu ho ani pri takomto ojedinelom prestupe nechať prepadnúť – a tak ide do piatej) a poprosiť ich o to, aby Majka prijali. Takisto aj na začiatku školského roka chceme rodičov detí z triedy informovať, že Majko je normálny chlapec a že môže byť skôr prínosom pre všetky deti z triedy. Keď uvidia, že aj ak je niekto trošku iný, nemusí byť zlý. Že aj trošku iný človek môže mať podobne veľké (ak nie väčšie srdiečko) ako oni.
Integrácia dieťaťa zo špeciálnej školy do normálnej nie je o známkach. Je to najmä snaha o ďalšie zintenzívnenie jeho sociálnej integrácie. Majko bude spolu s asistentkou (ktorá bude sedieť v lavici vedľa neho a bude mu pomáhať) postupovať aj naďalej podľa učebných osnov špeciálnej školy. Ale tam kde to pôjde, môže absorbovať aj viac, z regulérne preberaného učiva.
Mám pri tom všetkom jeden obyčajný sen. Tak ako Forrest Gump našiel vo filme svoju Jenny. Ktorá ho najskôr v škole chránila, a potom sa k nemu aj vrátila. Snívam o tom, že aj na nášho Mareka niekde čaká jeho Jenny.
Marek podľa v spoločnosti zadefinovaných „merítok“ možno nie je dosť chytrý. Ale tak ako Forrest vie, čo je to láska…
