Klasik by možno povedal, že podobné slová by bolo treba tesať do kameňa. Ja ako otec môjho chlapčeka som skromnejší. Ale minimálne som opäť raz žasol, čo za postrehy a múdrosti to dokážu vyjsť z hlavičky nášho autistu.

To dievčatko je myslím o rok či dva staršie od nášho Majka. Rovnako ako on je autistka. Stretávame ju spolu s jej maminou takmer každé ráno pred ôsmou v „našej“ špeciálnej škole. Včera však s Baškou prišiel pre mňa neznámy muž…

Predtým, ako vypointujem náš príbeh, pár vysvetľujúcich slov potrebných k jeho pochopeniu. Baškin otecko pred pár mesiacmi žiaľbohu zomrel. Pár dní po jeho pohrebe sme sa s Baškou a jej mamou stretli zase v škole.

„Dobré ráno, pani Féglová, ako sa máte? A kde je pán Fégl?“ Majko nezostáva nič dlžný svojej extrovertnej autistickej povahe a kladie bez bázne a hany dve zaujímavé otázky. Baškinho otca si pamätá nielen zo školy, kam chodil Bašku jej tatinko tiež z času na čas odprevádzať, ale aj z akcií autistického združenia.

„Majko, Baškin ocinko išiel do nebíčka,“ odpovedá Baškina maminka. Pozerá pritom najmä na mňa, či viem. Ja som vedel. Majko nie. Ale aj keby vedel. Myslím, že aj tak ešte stále naplno nechápe ten pojem, keď niekto zomrie a definitívne odíde.

„A kedy z nebíčka príde domov a potom s Baškou do školy?“ Majko sa nevzdáva, chce ho vidieť. Na túto otázku už odpoveď nestihneme dostať.

Počas uplynulých mesiacov sa tento dialóg s Baškinou mamou zopakoval niekoľkokrát. Dnes sme Bašku stretli ráno v škole opäť. Spolu s ňou však nebola jej mamina, ale nejaký pre mňa neznámy muž.

Majko hneď upriamuje naňho skúmavý pohľad. Vidím, že mierne nechápe – mal zafixované, že muž pri Baške je jej ocino, ale toto sa mu nezdá, že by bol jej ocino. Na druhej strane – muž to je…

„Dobré ráno, vy ste pán Fégl?“ Majko sa chce uistiť, či nejde o niekoho iného.
„Áno, aj tebe dobré ránko,“ dostáva synátor odpoveď. Dedukujem, že ide o rodinného príslušníka, brata Baškinho nebohého ocina. Majkovi však táto odpoveď stačí a spája si, že ak je pred ním pán Fégl, ide jednoznačne o Baškinho ocina.

„A ako bolo v nebíčku, pán Fégl?“ pýta sa na koniec prekvapivo Majko.

Pán sprevádzajúci Bašku najskôr zjavne nechápe podstatu Marekových slov. A nemal som mu ani kedy vysvetliť celé pozadie. Takže pochopiteľne Majkovi neodpovedá na jeho poslednú otázku. Ale tak ako syna poznám, ani odpoveď nečaká. Jeho otázka o tom, ako bolo v nebíčku, bola za všetky odpovede.

A mimochodom – v nebíčku by malo byť dobre, nie? Len návratu už z neho žiaľbohu niet. Môjmu synovi to však nepoviem…